Skupina Tokio Hotel hovorí o koncerte v Izraeli, pekných ženách a generácii, pre ktorú história nehrá žiadnu úlohu...

Konferenčná miestnosť v "Ritz Carlton" v Postdamer Platz v Berlíne. Jeden gauč a pár stoličiek. A na nízkom stole nádoba s gumovými medvedíkmi. Bill sadí na gauči vpravo, na bruchu má vankúš, ktorý držia načierno nalakované nechty. Vpravo vedľa neho, na jednej stoličke sedí jeho dvojča Tom. Lenivo sa opiera dozadu, je rozkročený a dredy mu padajú cez rameno. Vľavo sedí Gustav so šiltovkou, celý čas nepovie ani slovo. Vedľa je dlhovlasý Georg, s 20-timi rokmi je v skupine najstarší. Ako pozdrav sa všetci postavia, predstavia sa menami a podajú ruky. Georg objedná pitie. Prinesú vodu a kávu. Je to ich piaty rozhovor v tomto dni. Pýtajú sa, koľko je hodín. Krátko po tretej popoludní. "Čas raňajok," hovorí Tom.
V súčastnosti veľa cestujete okolo sveta a teraz ste na pár dní v Nemecku. Ste radi, že ste tu?
- BILL: Poznáme prostredie, poznáme tváre, všetko to veľmi dobre poznáme. V zahraničí sme často zažili prekvapujúce situácie. Tu v Nemecku je to uvoľnenejšie, pretože sme tu častejšie. Vúčšinou sme v inej zemi tak dva, tri dni a máme šialene nahustený časový plán, preto je to častokrát chaotické. Vždy je zvláštne, byť zase tu.
6. októbra budete hrať v Izraeli, v Tel Avive. Ako sa to stalo?
- TOM: Vlastne to šlo rovnako, ako v ostatných zemiach, v ktorých sme doteraz boli. Vo Francúzsku, Poľsku, Dánsku alebo čo viem. Všade sme mali veľa fanúšikov, kým sme tam prišli a kým sme tam vôbec vydali naše albumy. Všetko ide cez internet. Vlastne o akcii izraelských fanúšikov sme sa dozvedeli, až keĎ ju urobili. Vo Francúzsku sme mali už päť mesiacov fancluby, než sme tam vôbec niečo zverejnili. V Izraeli to bol tak, že fanúšikovia začali robiť akciu. Zozbierali 5.000 podpisov myslím, pretože si priali, aby sme tam niekedy prišli. Až vďaka tomu sme zistili, že naša pieseň "Monsoon" tam beží v rádiach. Vôbec sme to nevedeli!
Okrem nemčiny sa vaše albumy objavili aj v angličtine. Aká verzia bude v Izraeli?
- TOM: Myslím, že anglická.
- BILL: Ale kvôli internetu je to vždy zmiešané. V krajinách, v ktorých sme vydali náš anglický album, počúvajú veľa aj tie nemecké. Vo Francúzsku napríklad.
- TOM: Vo Fínsku nás ľudia veľa počúvajú v nemčine. Anglický album sme vydali preto, aby si mohli vybrať. Pokiaľ sa im páči nemčina, mali by aj možnosť rozumieť našim textom.
- BILL: Porozumenie je pre nás veľmi dôležité. Nejde len o to, veselo tancovať. Pre nás vždy hudba znamenala emócie. Vďaka tomu, že tak dlho písem texty, bolo pre mňa totálne dôležité, aby ľudia rozumeli, o čom spievame.
Ako ste sa dovedeli o tejto podpisovej akcii izraelských fanúšikov?
- BILL: Ľudia nám o ton napísali cez internet. Potom to šlo k nahrávacej firme a k managementu. Tam bol obrovský plagát s podpismi. Všetci títo ľudia písali - príďte a zahrajte koncert. Mysleli sme - wow, to nie je možné!
- TOM: Boli sme trochu prekvapení. Myslím Izraelom. Nikdy predtým sme tam neboli. Pre nás, ako pre nemeckú skupinu, je hráť tam niečo zaujímavé!
Ste prvá nemecká skupina, ktorá je v Izraeli na prvých priečkach hitparád.
- TOM: Týždeň po tom, čo sme dostali ten obrovský plagát s podpismi, sme boli na titulnej strane izraelského rockového časopisu.
To tiež pred vami nedosiahla žiadna nemecká skupina.
- TOM: Áno, bol to fakt skvelý pocit. Teraz je to tak. Vôbec nevieme, čo nás čaká.
- BILL: Hovorili sme s našim koncertným organizátorom aj s našim bookerom. Myslia si, že je to skvelé. Povedali, že nás majú nechať skúsiť to. Ani oni nevedia, čo máme čakať, pretože sami ešte v Izraeli nikdy nič neorganizovali. Aj pre nich je to veľmi zvláštne. Tak sme sa všetci rozhodli, že to urobíme.
Určite je to prvýkrát, čo izraelský veľvyslanec organizuje rockový koncert.
- GEORG: Presne. Fanúšikovia poslali podpisy na izraelské veľvyslanectvo v Nemeckku. Tí to posunuli ďalej.
- TOM: Veľvyslanec nás srdečne pozval a povedal nám, že v každom prípade sme vítaní. Prijali sme to.
Čo vám prechádza hlavou, keď myslíte na Izrael?
- TOM: Som relatívne otvorený. U nás to nie je tak, že by sme od nejakej zeme niečo očakávali. Izrael, aké by to bol tam hrať, to sme si nikdy predtým nepovedali a nepremýšľali sme o tom.
- BILL: Vďaka tomu, že sme už videli toľko zemí, sa nikdy nestretneme s klišé. V toľkých krajinách sa ľudia vždy pýtajú - Ah, ste z Nemecka. Tam je toľko piva a jedia sa tam biele párky, nie? Vždy si myslíme - okay, ale my to vôbec nerobíme. Všetky tieto klišé sú vlastne totálne hlúpe.
Ale niečo vám pri Izraeli musí prísť na um. Nejaký obraz, pocit...
- GEORG: Každopádne mám pred očami obraz horka.
- BILL: V každom prípade to bude horúce. Je to predsa open air, nie?
- TOM: Áno, presne. Každopádne je to open air. Horko áno, inak vlastne nemám žiadny obrázok.
- BILL: Počul som, že Tel Aviv má byť naozaj pekné mesto.
- TOM: Presne. Poznáme pár ľudí, čo tam už boli. Tí vraveli, že v každom prípade je to pekné mesto. A ja som počul, že sú tam veľmi pekné...
- GEORG: ... veľmi pekné ženy.
- TOM: Tak preto sa veľmi tešíme na koncert.
- GEORG: Určite si nájdeme čas, aby si s nami urobili fotku.
O ženách?
- BILL: O Izraeli.
- TOM: S letom je to vždy trochu koplikované. Ale určite máme čas, aby sme sa tam trochu porozhliadli. Na to sa už teším.
Koľko času teda máte?
- TOM: Myslím, že máme voľnu polovicu dňa pred koncertom. Ďalší deň letíme do Amsterdamu na ďalšie vystúpenie.
Bill teraz sedí na operadle gauča. Keď hovorí, rukami máva do vzduchu. Musím k tomu dodať, že Bill má veľmi tenké ruky. Na vnútornej strane ľavého predlaktia má vytetovaný nápis "Freiheit 89". Určite sú ľudia, ktorí si teraz myslia, že je to narážkou na pád berlínskeho múru. Ešte k tomu, táto štvorica pochádza z Magdeburgu. Ale tetovanie má pripomínať len Billove narodeniny. Nič viac. Tak podobne sa to zdá byť aj s Izraelom. Prvýkrát tam nemecká skupina bude hrať taký veľký koncert. V zemi obetí. Predpredaj beží dobre, hovorí organizátor. Izraelská mládež zrejme nemá žiadny problém s tým, privítať nemeckú skupinu. Hrá minulosť v roku 2007 vôbec nejakú úlohu? Je to také jednoduché - mladí Nemci, mladí Izraelčania - históriou rozdelení a hudbou spojení?Teraz okrem tepla a slnečna máte ešte nejaké spojenie, keď si spomeniete na Izrael?
- BILL: Okrem toho nemá žiadne predstavy. Relatívne som tomu otvorený, čo sa toho týka, ako už sa povedalo.
V Izraeli a v Nemecku bude váš koncert považovaný za trochu nezvyčajný. Je tu niečo, ako politická história. Prečo myslíte, že je to tak?
- TOM: Po prvé, samozrejme je to tak, že pre nemeckú skupinu je netypické hrať v Izraeli.
- BILL: Vôbec sa to nevie? ako je to tam s koncertmi? Môžu sa tam hrať naozaj veľké open airy? Sú tam skvelé haly?
- TOM: Je pár amerických umelcov, ktorí tam hrali, ale z Nemecka sme určite prví, ktorí tam robia veľký koncert. Ale určite to prebehne normálne. Našli sme skvelú krajinu pre open air. Myslím, že to bude dobré.
- BILL: Som zvedavý na fanúšikov. Totálne sa na to teším. Bude to cool!
- TOM: Existovalo toľko vecí, na ktoré y sme museli myslieť. Ako teraz zoženieme spiatočnú linku do Tel Avivu? Je to nákladné. Naša spiatočná linka musí ďalší deň do Amsterdamu. Ale už sme si stanovili, že to nebude také zložité. V Tel Avive si môžete napríklad úplne ľahko zaobstarať zosilňovač. To nie je vôbec žiadny problém.
- BILL: Čo som vôbec nevedel je, že ľudí tam tak veľmi baví hudba. Nemal som tušenie, aká hudba sa tam počúva. Tu v Nemecku tiež nezoženiete hudbu, aká je tam.
Izrael - Nemecko, to je zvláštna história. Hrá to pre vás nejakú úlohu?
- BILL: Mmmmm, mmmmm.
- TOM: Nad tým sa vôbec nezamýšľame.
- BILL: Nerobíme z toho veľkú vec. Šialene sa tešíme a je to pre nás pocta, ísť tam. Často sa písalo, že teraz sme veľvyslanci. Nikdy by sme sa tak neoznačili. Ako veľvyslanci nemčiny, alebo tak. Proste neviem. Zne to všetko tak zvláštne. Sami sa tak nevidíme. Robíme hudbu a ľudí to baví, je to skvelý pocit.
- TOM: Naozaj nás potešilo, že pozvanie prišlo z veľvyslanectva.
Ale zdá sa, že to nie je žiadny normálny koncert.
- BILL: To by sme mali poďakovať predovšetkým našim fanúšikom.
- TOM: Pre nich bola jediná možnosť dosiahnúť nás, cez veľvyslanectvo.
- BILL: Práve si predstavujem, že nejakí nemeckí fanúšikovia chcú vidieť izraelskú skupinu. Tiež by som vôbec nevedel, ako by som to mal urobiť.
- GEORG: Nevedel by som, či by tam nemecké veľvyslanectvo vôbec poslalo tie podpisy.
- Možno je Tretia ríša a Holocaust pre 18-ročných tak ďaleko, že si na ne ani raz počas cesty do Izraela nespomenuli. Možno patríme k tým posledným, ktorí sa na túto zem pozeráme s rozpakmi. Možno Bill, Tom a ostatní zvládli to, čo sme my nevedeli. Že sa aj ako Nemec môžete tešiť na cestu do Izraela. Bez pocitu viny. ALebo sú proste len ignorantní a naivní?Prepáčte, keď sa ešte raz spýtame - Tretia ríša, Holocaust - to pre vás nehrá žiadnu úlohu?
- BILL: Samozrejme je to pre vysvetlenie. Ale my sme s úplne inej generácie. Myslím, že aj naši fanúšikovia sú mladí. Všetci budú väčšinou v našom veku. S hudbou máme emocionálne prepojenie. Pôjde len o to. Koncert vôbec nebude zaťažovaný predsudkami z minulosti.
- TOM: Myslím, že tam nikto v hlave nemá politické pozadie alebo niečo takého. Pre nás je to koncert, veľmi vzrušujúci koncert. V Izraeli sme totálne vítaní a pre našich fanúšikov minulosť nezohráva žiadnu rolu.
Ste vonku z gymnázia a mali ste, alebo máte ešte občiansku výchovu. Učili ste sa ešte v dejepise o nacistickej dobe?- Všetci: Áno, samozrejme.
Perzekúcia Židov, Holocaust, druhá svetová vojna - sú to témy, ktoré sa vás týkajú?- BILL: Myslím, že je to téma pre každého. Pre každého mladého. Niečo sa dozviete v škole, z časti aj od starých rodičov. Samozrejme sú tam aj hnacie osudy. V dejepise sú veci, pri ktorých si sadnete a nemôžete tomu uveriť. Čo sa kedysi stalo, čo to bolo za drsnú dobu? Nedá sa to pochopiť! Keď sa dnes prebudúte, keď sa rozhliadnete - akú mte sloboud, čo všetko môžete robiť. Je ťažké predstaviť si minulosť. Je veľmi šokujúce, keď o tom počujete na vyučovaní alebo tak. Ale myslím, že väčšina tých v našom veku žije v našej dobe.
- TOM: A tiež sa viac zameriavame na budúcnosť.
Pamätáte si z hodín dejepisu na nejaký osud, ktorý vás zvlášť dojal?- BILL: Myslím, že bolo hlúpe takto to ohraničiť.
- GEORG: Osud z tejto doby? Tá ukrutná, zlá doba! Nebolo správne, takto to ohradiť.
- TOM: Došlo tam k toľkým zlým veciam. Ani sa o všetkom presne nevie.
- BILL: Starí rodičia sa občas posadia a rozprávajú sa. Môj dedo má v nohe črepinu. Je toho tak veľa...
- TOM: Keď prídeme do zahraničia, ľudia majú niekedy úplne zlú predstavu. Občas sa pýtajú - aké je pre vás, prísť na východ?
- BILL: ... môžete teraz jesť banány? Pýtajú sa na takéto otázky. Alebo či môčeme cestovať sem a tam. Občas nevedia, že to už nie je témou na rozhovor.
- TOM: Ľudia hovoria aj pár vtipov z NDR. Aké to bolo žiť na východe? Hej, Bill a ja sme sa narodili v roku 1989, v tom roku spadol berlínsky múr. Pre nás vždy bolo len jedno Nemecko.
Už ste hrali veľké koncerty v Rusku a Poľsku a ste tam aj na vrcholoch hitparád. Boli ste v týchto zemiach oslovovaní, čo sa týka nemeckej histórie?- Všeci: Nieeee, vôbec.
- BILL: V Poľsku sa o tom ani nezačali, ani v Rusku. Ide len o hudbu.
- TOM: Vždy sme milo prijatí, všetkými ľuďmi.
Hrali ste v polovici Európy, pred tísíckami fanúšikov. Ste pár dní v jednom meste. Čo vám ostáva visieť v pamäti? Čo na vás zvláštne pôsobí?- BILL: Zaujalo ma veľa miest. Moskva je podľa mňa veľmi pekná.
- GEORG: Nepochopiteľne pekná.
- BILL: Vôbec som to nečakal. Za prvé je to šokujúce - dlho sa ide z letiska do centra mesta. Najskôr je všetko veľmi jednoduché, chudobné pomery a naraz...
- GEORG: ... naraz je všetko zlaté.
- BILL: Je to ako nejaká hranica. Rozdiel medzi chudobou a bohatstvom je drsný. Je to smutné! Ale centrum Moskvy je nádherné.
- TOM: Niekedy sa nás pýtali, čo by sme v nejakej zemi zmenili. Odpovedať na to je pre nás veľmi zložité. Prídeme do nejakej krajiny na jeden, dva dni a vidíme len pekné veci - tisíce fanúšikov, obrovské haly. Všetko je skvelé.
- BILL: A potom ideme oslavovať. V Moskve sa dá dobre vyjsť von. Boli sme tam v takej reštaurácii, z ktorej sa dalo vidieť celé mesto. Sú to skvelé zážitky. A práve sme boli v Ríme. Tam sme mali voľný deň. Bolo to šialené, všetko vidieť. Keď nad tým premýšľam, v niektorých zemiach som bol predtým na dovolenke a naraz ma tam vítajú fanúšikovia.
- TOM: Je to šialenstvo.
V Paríži ste toto leto hrali na franúczskom národnom sviatku pod Eiffelovkou. Pred 500.000 ľuďmi...- BILL: Musíte si predstaviť, že v ten deň sú v Paríži všetci, ale naozaj všetci na ulici. V celom meste sa niečo deje. Nedalo sa vidieť na koniec masy návštevníkov. Hráš tam a celé mesto ťa môže počuť. Bolo to nepochopiteľné.
- TOM: Myslíš si, že máš pred sebou obrovskú obrazovku. Toľko ľudí... to nemôže byť možné.
- GEORG: Hrali sme tri songy a bolo to totálne neuveriteľné!
Teraz blúznia... Hlavne Bill a Georg. Moskva, Paríž... to muselo byť skvelé. Vyzerajú, že o koncertoch dokážu hovoriť do nekonečna. Zvoní mobil. Gustav, jediný zo skupiny, ktorý doteraz nič nepovedal, ale len počúval, sa trochu začervená. Ospravedlní sa a nereaguje na telefón. Potom znovu mlčí. Jedna zo žien, ktoré v priebehu rozhovoru sedeli v pozadí a počúvali, pôjde k stolu. "Posledná otázka," povie. Vyzerá kurto. Zostane stáť pri stole.Môžete povedať, čo pre vás znamená byť Nemcami? Má to pre vás vôbec nejaký význam?- BILL: Význam? Každopádne existuje prepojenie, že tu doma sa tak cítime, tu sme sa stali slávnimi.
- TOM: Možno budeme mať niekedy byt v zahraničí. Ale nedokážem si predstaviť odísť z Nemecka úplne.
- BILL: Vždy je to tak. Videli ste veľa pekného, ale potom prídete sem.
- GEORG: Taký pocit domova.
- BILL: Nesmie sa zabudnúť, že tu začala naša kariéra. Tu sme prvýkrát stáli v TV show, tu sme prvýkrát točili videoklip. Tu je všetko to primárne.
Určite sa vás v zahraničí pýtali, čo je pre vašu krajinu typické. Typicky nemecké. Čo ste vtedy povedali? - BILL: Nikdy sme nemali takú otázku.
- GEORG: Najskôr dáme preč všetky klišé. Nie všetci pijú pivo a nie všetci jedia biele párky.
- BILL: Práve v Berlíne žije toľko rozličných kultúr. Dá sa to opísať jednou vetou? Veľa ľudí hovorí, popíšte tromi slovami vašu skupinu. So skupinou to ide presne tak, ako s krajinou. Museli by to vidieť. Museli by tam byť. Museli by to cítiť. Potom sa o tom dá hovoriť.
SOURCE: Berliner Zeitung Online from 29. 09. 2007
zdroj: sexibillatom.blog.cz